Ulitníky - Gastropoda
Táto trieda predstavuje najpočetnejšiu skupinu mäkkýšov. Kolonizujú všetky vodné niky, dokázali preniknúť aj na súš. Telo je asymetrické s dobre oddelenou hlavou a pretočeným vnútornostným vakom. Svalnatá noha je plochá a umožňuje aktívne lezenie. Pri aktívne plávajúcich ulitníkoch sa mení na plutvu alebo krídlovité prívesky. Na spodnej strane sú umiestnené ústa s radulou. V hlavovej časti sa nachádzajú 1-2 páry tykadiel nesúcich oči, prípadne môžu byť oči umiestnené priamo na hlave. Vnútornostný, viscerálny, vak zaberá celú schránku. Organizmus sa do schránky zaťahuje jedným alebo dvoma retraktormi. Vak pokrýva kožovitý plášť vytvárajúci záhyb, v ktorom sú umiestnené žiabre a kde ústia vylučovacie a rozmnožovacie sústavy. U suchozemských ulitníkov sú žiabre redukované a dýchanie prebieha pomocou pľúcneho vaku.
Ulita je vápnitá, asymetrická, vinutá v priestorovej špirále. Schránka je trojvrstvová zložená z periostraka, ostraka a hypostraka. Na rozdiel od lastúrnikov je schránka vylučovaná okrajom plášťa. Začína rásť od apexu, ktorého základ sa tvorí už v larválnom štádiu. Apex býva excentrický, mierne ohnutý dozadu (Švagrovský, 1976). Počet závitov je veľmi variabilný. Ak sa priemer závitov zväčšuje rýchlo, ich počet je malý a naopak (Beurlen et Lichter, 1986). Dolný koniec ulity je rozšírený, obsahuje ústie, ktorého okraj, obústie, má vonkajšiu a vnútornú peru, lábium. Ústie môže byť holostomné, okrúhleho tvaru s perami prechádzajúcimi do seba alebo sifonostomné ústie, kde sú pery prerušené zárezom či záhybom, prípadne je predĺžené do sifonálneho kanálika, ktorý chráni inhalantný sifón. Exhalantný sifón býva umiestnený na protiľahlej strane v takzvanom análnom kanáliku. Tento sa zachováva iba u starších primitívnejších rodov. Skulptúra sa vyznačuje vysokou variabilitou (mnohokrát aj vnútrodruhovou). Tvoria ju rôzne rebrá, hrbolčeky, ostré alebo tupé ostne, varixy, švy, osové brázdy a ich kombinácie.
Vyskytujú sa pravotočivé, ale aj ľavotočivé schránky. Jedno otočenie okolo osi sa nazýva závit, posledný závit tvorí väčšiu časť schránky, staršie závity tvoria špirálu. Závity sú buď prekrývajúce sa, involutné, alebo voľne sa dotýkajúce, evolútne. Zvláštnym prípadom sú schránky, kde najmladší závit takmer celkom prekrýva ostatné, vtedy sa jedná o konvolútnu schránku. Pozdĺž osi vinutia vzniká stĺpik, kolumela. Základnými typmi schránok sú:
- konvolútna
- čiapočkovitá
- kužeľovitá a kužeľovitá s holostomným ústím
- vretenovitá
- vežičkovitá a od nej odvodená štíhlovežičkovitá
- planišpirálna a jej blízka diskodiálna
- kónická
- nepravidelná
- s krídlovitými výbežkami
Živočích sa môže celý vtiahnuť do schránky, pričom ústie ulity zakrýva viečkom. Viečko, operculum, predstavuje plochý vápenatý alebo rohovinový element, umiestnený zväčša na konci nohy, vylučovaný zvláštnou žľazou.
Trieda Gastropoda sa na základe polohy a druhu dýchacích orgánov delí na:
- Predožiabrovce
- Zadožiabrrovce
- Pľúcnatce
Predožiabrovce –Prosobranchia
Zástupcov poznáme od kambria do recentu. Nervové vlákna sú prekrížené následkom stočenia telového vaku o 180° (Obr. 4). Žiabre sa týmto posunom dostali pred srdce. Análny otvor je nad hlavou orientovaný dopredu. U pokročilejších foriem zanikla pravá strana žiabrier a celá pravá polovica vnútorných orgánov. Majú heterošpirálne ulity, zväčša pravotočivé a na svalnatej nohe sa nachádza operculum.
Delia sa na tri rady, podľa vnútornej stavby.
Archaeogastropoda
Patria sem primitívne predožiabrovce ešte s párovými žiabrami a srdcovými predsieňami. Majú holostomné ústie s análnym sínusom. Sú to herbivorné organizmy s radulou s veľkým počtom zubov. Vo väčšej miere obývajú pobrežné oblasti morí a predstavujú jedince žijúce málo pohyblivým spôsobom života.
Mesogastropoda
Predstavujú evolučne dokonalejších zástupcov s jednou žiabrou a jednou predsieňou v ľavej časti plášťovej dutiny. Zástupcovia tohto radu sú herbivory, fitrátory, detritofágy aj predátory. Žijú v moriach, no niektoré druhy aj v sladkovodnom prostredí.
Neogastropoda
Zástupcovia tejto skupiny sú iba morské organizmy. Telo má len jednu žiabru a predsieň, no schránka je na rozdiel od radu Mesogastopoda sifonostomná. Prítomnosť sifonálneho kanálika umožňuje dlhodobé zarývanie sa do dna. Sú to predátory s radulou s malým počtom zubov.
Zadožiabrovce – Opistobranchia
V tejto skupine dochádza k úprave nevýhodného postavenia niektorých orgánov, ktoré vzniklo pretočením vnútornostného vaku. Žiabra sa dostáva späť do polohy za srdce, kde sa nervové vlákna vyrovnávajú (Obr. 1). Schránka je malá tenkostenná, často až rudimentárna, nemajú operculum.
Klasifikácia je založená na postavení vnútorných orgánov a prítomnosti alebo neprítomnosti schránky. Systematika tejto skupiny je v súčasnosti dosť nejednoznačná.
Obr. 1: Porovnanie anatómie zástupcov Prosobranchia (A,B) Opistobranchia (C) a Pulmonata (D) (upravené podľa:http://biodidac.bio.uottawa.ca/)
Pľúcnatce - Pulmonata
Patria sem ulitníky žijúce na suchej zemi, no niektoré druhy sa vyskytujú i vo vodnom prostredí. Dýchajú pomocou pľúcneho vaku, čo u nich predstavuje plášťová dutina, bohato popretkávaná cievami (Obr. 4). Pľúcnatcom, ktorí sa spätne prispôsobili životu vo vode, sa objavujú okrem pľúcneho vaku druhotné žiabre (Andrejeva–Grigorovič et al., 2004).
Telu dominuje dobre oddelená hlava s jedným alebo dvoma pármi tykadiel, z ktorých zadný pár nesie oči. Prevažne sú to herbivorné organizmy čomu je prispôsobená aj radula. Sú to hermafroditi znášajúci vajíčka, v prípade vodných pľúcnatcov sa vyskytuje larválne štádium. Schránka je heterošpirálna (helikoidná) alebo planišpirána zväčša hladká a ústie je zakryté slizovou prikrývkou.
Na základe prítomnosti jedného alebo dvoch párov tykadiel a stavbe vnútorných orgánov ich delíme na dva rady:
- Basommatophora- vodniaky
- Stylommatophora – stopkatooké
Zostavil: T. Fuksi
Zdroje:
Andrejeva-Grigorovič, Aida S. - Ožvoldová, L.- Hudáčková, N. - Reháková, D. -Schlögl, J. - Tomašových, A.- Zágoršek, K.; 2004: Systematická paleontológia bezstavovcov 2., Bratislava : Univerzita Komenského
Breulen K. et Lichter G.; 1986: Versteinerungen, Mosaik Verlag, GmbH, München, s 59-149
Švagrovský J.; 1976: Základy systematickej zoopaleontológie (Evertebrata), SPN, Bratislava, 270